Túžba WHO po väčšej autorite: Mali by sme sa zdržať jej udelenia organizácii, ktorá dôsledne nerešpektuje vedecké zásady...
GEERT VANDEN BOSSCHE, 16. 7. 2023
Vzhľadom na snahu WHO posilniť a rozšíriť svoju úlohu v oblasti pripravenosti na pandémie a reakcie na ne možno odôvodnene predpokladať, že táto organizácia disponuje vedeckými znalosťami a zručnosťami potrebnými na ochranu sveta pred novými patogénmi, ktoré sa šíria globálne. Existuje však dostatok dôkazov, ktoré naznačujú, že WHO chýba pochopenie patogenézy a imunitných mechanizmov zapojených do interakcií medzi hostiteľom a patogénom v ľudskej populácii. Ich nekompetentnosť pri riešení infekčných chorôb sa týka nielen nových patogénov, ako je SARS-CoV-2, a pandemických hrozieb, ako je vírus vtáčej chrípky (H5N1), ale aj dlhodobých endemických patogénov, ako je poliovírus.
V roku 2019 WHO chybne vyhlásila pandémiu SARS-CoV-2 za "mimoriadnu situáciu v oblasti zdravia medzinárodného významu". Jej reakcia na vypuknutie epidémie sa vyznačovala panickými opatreniami vrátane prísnych protokolov na prevenciu infekcií a masových očkovacích kampaní s využitím vakcín, ktoré sú pri podávaní uprostred pandémie neúčinné pri prevencii infekcie alebo prenosu. Tieto opatrenia nielenže spôsobili okamžité poškodenie značnej časti populácie, ale uľahčili aj šírenie infekčnejších variantov vírusu, ktoré sa vyhli tlaku vyvíjanému na vírus.
Podobne WHO v rokoch 2014 až 2016 nezohľadnila dynamiku prenosu vírusu ebola a chybne vyhlásila vypuknutie epidémie eboly v západnej Afrike za "mimoriadnu situáciu v oblasti zdravia medzinárodného významu". Vykonávali klinické kruhové vakcinačné skúšky s použitím experimentálnej živej vektorizovanej vakcíny. Klinický protokol umožňoval imunizáciu účastníkov štúdie počas inkubačnej doby ochorenia alebo v čase, keď boli ešte vystavení vysokému riziku expozície, čo viedlo k úmrtiam vyvolaným vakcínou. K týmto úmrtiam došlo skôr, ako protokol štúdie umožnil posúdiť účinnosť vakcíny. Klinickí výskumníci WHO však tieto úmrtia odmietli a namiesto toho v časopise The Lancet uverejnili, že vakcína bola 100% účinná. WHO dodnes odmietla zverejniť celkovú mieru úmrtnosti v očkovanej skupine v porovnaní s kontrolnou skupinou.
Zdá sa, že odporúčania WHO týkajúce sa očkovania proti sezónnej chrípke nezohľadňujú rastúcu cirkuláciu vírusov vtáčej chrípky. Hoci dlhodobo pôsobiace protilátky vyvolané očkovaním proti vírusu sezónnej chrípky nedokážu neutralizovať vírusy vtáčej chrípky, môžu sa na ne viazať, čím uľahčujú vstup vírusu do vnímavých ľudských buniek. Preto je veľmi pravdepodobné, že vakcínou vyvolané protilátky proti vírusu sezónnej chrípky umožňujú vírusom vtáčej chrípky spôsobiť závažné ochorenie u ľudí.
V roku 1988 sa WHO zaviazala celosvetovo eradikovať poliomyelitídu do roku 2000. O dvadsaťtri rokov neskôr však jej ciele a prognózy zostávajú nesplnené. Na rôzne typy živých oslabených orálnych vakcín a inaktivovaných vakcín proti detskej obrne sa vynaložili značné finančné prostriedky. Výsledkom tohto prístupu založeného na metóde pokus-omyl je, že prípady poliomyelitídy sú v súčasnosti čoraz častejšie vyvolané kmeňmi pochádzajúcimi z vakcín, a nie divokým poliovírusom. Rozšírené používanie inaktivovaných vakcín proti poliomyelitíde na riešenie tohto problému teraz pripravuje pôdu pre nebezpečné varianty, ktoré unikajú imunite.
WHO doteraz nedokázala uznať, že nie je možné eradikovať vírusy ako poliovírus, ktoré sa môžu šíriť asymptomaticky a hojne sa rekombinovať v prostredí. Takisto neuznala, že vakcíny nemajú žiadnu úlohu pri pandémiách spôsobených akútnymi vírusovými infekciami, ako sú koronavírusy alebo chrípkové vírusy. Bez univerzálnych vakcín nemôže očkovanie zabrániť takýmto pandémiám a bez vakcín, ktoré vyvolávajú sterilizačnú imunitu, nemôže očkovanie ukončiť takéto pandémie.
Vzhľadom na tieto do očí bijúce príklady nekompetentnosti by udelenie ešte väčších právomocí WHO viedlo len k ďalším globálnym zdravotným katastrofám. Návrh zmluvy o pandémii a zmeny a doplnenia Medzinárodných zdravotných predpisov (IHR) sú len cvičením v posilňovaní právomocí byrokratov, ktorí sú silne ovplyvnení konfliktom záujmov. Tieto iniciatívy sú úplne odtrhnuté od vedeckých úvah a zameriavajú sa skôr na kontrolu globálneho zdravotného prostredia než na kontrolu vírusu. Je potrebné, aby nielen národní delegáti vystúpili zo Svetového zdravotníckeho zhromaždenia, ale aj aby krajiny zastavili masívny tok finančných prostriedkov do nefunkčných globálnych zdravotníckych organizácií, ako je WHO. Táto situácia sa stala skutočnou zdravotnou núdzou medzinárodného významu.